Mohlo by sa zdať, že za tými všetkými fotkami na Instagrame stojí dokonalý život (tak otrepaná fráza), avšak verte, že ani môj posledný rok nebol najľahší a vlastne ak nie jeden z najťažších … Vážim si všetko, čo mám, no viem, že treba občas aj to zlé, aby sa človek vzchopil, vedel si naspäť vážiť to podstatné, uvedomil si niektoré veci, spamätal sa … Na rok 2018 budem spomínať ako na jeden z mojich prelomových, pretože ma stál viac vážnych rozhodnutí, tak veľa pádov, tak veľa prekážok, tak veľa faciek … Toto všetko dokáže človeku veľmi ubrať energie a ani pre mňa nebolo a nie je ešte stále ľahké potlačiť všetok ten tlak. Musela som sa veľakrát vysporiadať s vecami, s ktorými som nesúhlasila alebo necítila sa s nimi stotožnená. Bola som pritlačená k múru … Tento rok mi veľa vzal, veľmi veľa poučil, naučil ma postaviť sa problému tvárou v tvár a neutekať pred ním. Naučil ma vedieť povedať nie. Naučil ma ako sa postaviť zo zeme a otriasť sa.
Cez toto všetko som mala vždy jedinú radosť a tou bolo a je blogovanie a Instagram. Tvorenie pekných príspevkov bolo vždy pre mňa odbremenenie, únik od reality do sveta krajšieho, do sveta bezproblémového. Preto som sa vždy snažila a snažím sa vždy postovať len tie pekné príspevky. A robiť si tým radosť.
O problémoch, ktoré som mala, som sa s ľuďmi príliš nerozprávala. Všetko som to držala v sebe, no tým som sa časom dosť uzavrela. Prestala som komunikovať a nadväzovať nové vzťahy.
photos by: Peter Žužič
Boli dni keď som nepremýšľala nad ničím iným, len čo postnúť na Instagram a to ma neskutočne obmedzilo. Ochladli mi vzťahy, stratila som kopec kamarátov, všade okolo seba som nachádzala nepochopenie v prácu, ktorú som robila. Nebola som podporovaná. Jediná podpora, ktorú som mala, bola len tá instagramová a aj preto bol Instagram moje jediné útočisko.
V roku 2018 som stretla kopec ľudí – kopec naozaj zvláštnych a zaujímavých ľudí. Ale ako sa hovorí, každý prichádza do nášho života, presne vtedy kedy má prísť, aby nám ,,dal“ to, čo nám má dať a odíde vtedy kedy odísť má … Možno komplikované, ale keď sa nad tým zamyslíte – je to tak.
Za rok 2018 som urobila veľmi veľa chýb, zlých vecí a takých, ktoré dodnes ľutujem, no čo je najhoršie … nedajú sa už vrátiť späť. Ale aj o tom je život. Človek je občas tak zahltený tým stále niečo dosahovať, že tie menšie ciele, ktoré medzičasom dosiahol mu už také podstatné neprídu. Zabúda, že práve vďaka tým menším, sa dostal tam kde je dnes. Realita býva často taká, že jeho sústredenie je zamerané len na väčší úspech a pokiaľ ten neprichádza, jeho život sa stráca niekde v úzadí … a tak tomu bolo aj u mňa.
Do roku 2019 by som si priala viac pokory. Stáť nohami pevne na zemi, nebáť sa povedať svoj názor a zvýšiť sebavedomie. Chcem cítiť dobro a vedieť ho viac rozdávať. Chcem osobnostne rásť, naučiť sa správať, vedieť komunikovať, pozerať sa ľuďom do očí, vzbudzovať rešpekt a nehanbiť sa.
Do roku 2019 vám prajem hlavne tú pokoru, ktorá mnohým z nás tak chýba. V jednej knihe som nedávno čítala – každý z nás je výnimočný a načo sa teda pretvarovať? Načo nosiť masku niekoho iného? Nikdy nebudeme môcť ponúknuť viac pokiaľ nebudeme sebou samým. Nenechajme zapredať, to najdrahšie, čo vieme ponúknuť …
P.S.: Tento článok vám píšem preto, aby ste si nemysleli, aký je môj život úžasný, ale preto, aby ste videli, že hoc aj ja mám rôzne prekážky, dokážem ich zvládať. Dokážem nafotiť pekný outfit, inšpirovať vás, urobiť peknú foto na Instagram … aj keď je tých neúspechov občas viac ako úspechov! Nevzdávajte sa preto a nenechajte si pokaziť to, čo vás najviac baví. Stojím pri vás, podporujem vás, verím vo vás!
INSTAGRAM: dezire.eu
