Boli časy keď som kvôli dosahu na Instagrame bola schopná veľa vecí. Nechcem povedať, že teraz ma už nezaujíma, to nie. Zaujíma! Len v inej miere … Nie je skrátka pre mňa všetkým, tak ako to bývalo. Časom som si stanovila, čo preň ochotná som urobiť a čo nie. Som rada, že s kľudným svedomím môžem povedať, že aj činnosti za ,,NIE“ sa našli 🙂 Skúsenosťami som sa naučila, že svojimi príspevkami som občas pôsobila ako ,, lacný bulvár“ snažiac sa umelo aj nasilu za každú cenu upútať … A pritom načo? Teraz mi to už príde smiešne a aj smutné. Avšak neľutujem to, lebo viem, že aj vďaka týmto chybám, ma to niekam posunulo.
PHOTOS BY: František Bodnár
Som rada, keď ženy inšpirujem (či už módou alebo životným štýlom), no v poslednej dobe som si začala často klásť otázku ako by som sa cítila keby ma sledovalo viac ľudí? Chcem to vôbec? Načo? Keď to dosiahnem budem sa cítiť viac šťastnejšia ako som teraz? Alebo si ,,víťazstvo“ ani neuvedomím a budem chcieť opäť viac? A vôbec … Nie je mi vlastne fajn aj tak ako mi je?
šaty SQVELE, sandále CCC, kabelka Guess
Všimla som si, že niektoré blogerky sú schopné kvôli dosahu na sociálnych sieťach rozoberať všetko svoje súkromie. Nehovorím, že poodkryť ho je zlé, no takisto si uvedomujem, aké je vzácne a aké ťažké by bolo získať ho späť ak by som oň prišla. Ak by sa mi to vôbec podarilo. V nadväznosti na toto si v poslednej dobe často kladiem otázku či byť ,,inkognito“ a (s prepáčením za výraz) ,,nevyklábosiť” všetko, nie je niekedy viac?
Na záver len výstižné: ,, … akonáhle súkromie stratíš, už ho viac nikdy nedostaneš späť.“ – Harvey Mackay
INSTAGRAM: dezire.eu
