Čo o mne neviete?

1.Účinkovala som v relácii Nákupné maniačky

Pravdupovediac nad prihlásením do tejto relácie som uvažovala už dlhšie. Nikdy som však na to nemala odvahu. Jedného dňa som si však povedala, že veď o nič nejde. Vo vnútri mi niečo hovorilo, že to vyskúšať mám. Do ,,súťaže“ som sa teda prihlásila a do týždňa mi volali s tým, kedy by som mohla účinkovať. Bola som z toho vzrušená a zároveň v strese, lebo som nevedela do čoho idem. Začala som pochybovať o tom či som predsa len dobre urobila s tým prihlásením, no v konečnom dôsledku som to vyskúšať aj tak chcela. Do tejto relácie som nešla s cieľom vyhrať, ale len zúčastniť a jednoducho zažiť tú srandu. Tú srandu som zažila a nič z toho neľutujem! Bola som prekvapená ako som dokázala byť pred kamerami sama sebou, na nič sa nehrať a dokonca vedela vysloviť vlastný názor bez okolkov. V rámci splnenia témy som sa pri nákupe neriadila tým, ,,čo mi doma v skrini chýba“, ale tým, aby som tému naozaj splnila. Tým som súťaž nielenže vyhrala, ale ešte aj dostala cenu stylistu. 

3. nosím dioptrické okuliare

Je tomu už asi viac ako 10 rokov, čo mi zistili, že som krátkozraká. Môj problém nutnosť začať nosiť okuliare nastal vtedy, keď som ako malá sedávala blízko pri televízore. Nakoľko som bola v puberte, zrak sa mi ešte len rozvíjal a ja som to podcenila. Momentálne nosím kontaktné šošovky. Práve tie dopomohli k zvýšeniu sebavedomia, ktoré mi dlho tak chýbalo. Viac o tom ako som sa okuliare hanbila nosiť nájdete v tomto článku. Momentálne som už ,,z hanby“ nosenia dioptrických okuliarov ,,vyrástla“ a občas si ich dám aj miesto šošoviek. A čo je podstatné – nevadí mi to! Vysporiadala som sa s tým, že to lepšie nebude a naučila som sa s tým žiť. Nosenie okuliarov už dokonca nepovažujem za taký deficit ako kedysi. Pochopila som, že aj s nimi sa dá byť pekná. Tiež stačí len vedieť ako ich nosiť. Ja napríklad momentálne uvažujem nad kúpou väčšieho retro rámu. Niektorým by sa mohlo zdať, že taký sa nosil kedysi, no mne sa to páči a rada by som to vyskúšala.

4. pôvodne som hnedovláska

Niektorí možno o tom viete, niektorí nie. Naľavo je foto keď som mala cca 16- 17 rokov a napravo 26 rokov – čiže 10 ročný rozdiel medzi fotkami. Teraz možno niektorým príde vtipné ako som vyzerala, no vtedy to bolo to najlepšie, čo som zo seba dokázala vykúzliť.  Zväčša nikdy nič neľutujem, pretože viem, že v tom čase som to cítila za správne. A tak intenzívne ako som to cítila za celkovú vtedajšiu vizáž, to teraz cítim za túto moju aktuálnu. Občas mi blond farba príde dosť výrazná a rozmýšľam či sa ,,neschovať“ pod hnedú, ale nakoniec si to vždy premyslím. Vlasy si farbím sama vždy zhruba každý mesiac – dva (len korienky). Nechodím ku kaderníčke, pretože pri mojich dlhých vlasoch by to bolo mesačne dosť finančne náročné. Najskôr mi vlasy začala farbiť mama. Potom som ju už nechcela každý mesiac otravovať a tak som sa to naučila sama. Nerobím to úplne rada, ale vždy to nejak zvládnem.

5. chodím do kostola 

Odmalička som bola vedená k chodeniu do kostola. Moja babička vravievala, že skôr ako som vedela čítať a písať – som naspamäť vedela Otčenáš. Chodiť každú nedeľu na omšu ostalo vo mne doteraz. Ak mi niekedy nevyjde ísť v nedeľu, idem v BA cez týždeň po práci. Rada by som podotkla tiež to, že tam nechodím, pretože musím alebo kvôli niekomu. Chodím tam preto, lebo to tak sama cítim a to je myslím na tom to naj.

6. založila som vlastnú tanečnú skupinu

Tanec bol kedysi môj život a to doslova. Milovala som všetko s ním spojené. Ani som nedýchala keď som videla nejakú dobre nacvičenú choreografiu. Srdce mi búšilo trikrát viac pri predstave, že by som aj ja raz mohla byť takou dobrou tanečníčkou. To všetko prerástlo do toho, že sme si s babami založili vlastnú tanečnú skupinu. Chodili sme vystupovať po okolí a bolo to super. Konečne som zažila, aký je to pocit vystupovať pred publikom. Aj keď to bolo všetko krásne, jedného dňa však nastal ZLOM. Veľký zlom. Z ničoho nič ma všetka chuť do tanca prešla. Už som necítila to chvenie, čo predtým. Všetko to krásne sa vytratilo, nevedno kam. Prekvapilo, že napriek tomu ako veľmi som tanec milovala – necítila som za ním žiaden smútok. Nič, čo by ma s ním spájalo. Vtedy som si uvedomila, že to čo mi mal život v súvislosti s tancom nadeliť, mi už nadelil a ja sa musím zas pohnúť vpred … 

7. Pochádzam z dediny. Nie som z Bratislavy

Tí, čo ma nepoznajú, ostanú prekvapení, keď poviem, že nie som z Bratislavy. Som z malej dedinky Častkovce (pri Čachticiach, okres Nové Mesto nad Váhom). Momentálne už 4 roky žijem v Bratislave, no na víkendy chodím domov za rodinou. Do Bratislavy som sa dostala keď som si pred 4 rokmi podala prihlášku na 2.stupeň vysokej školy. Vtedy ma prijali a po skončení vysokej školy sa mi život v Bratislave aj z pracovného hľadiska zapáčil a tak som tu ostala žiť. Aj keď toto obdobie bolo jedno z mojich najťažších (predsa len zvykať si na nové mesto, prostredie, ľudí …), naučilo ma veľa z hľadiska toho, že som sa osamostatnila. Naučila som sa, aké je to žiť bez nikdy nekončiacej starostlivosti rodičov. Bez toho, aby mi niekto navaril večeru, dával mi peniaze … Naučila som sa, že tak ako si zariadim tak budem mať. Rodičia veľmi z môjho žitia v Bratislave nadšení neboli, no ja som to tak cítila a doteraz viem, že som urobila dobre. Som samostatnejšia, nezávislá … Ak by som nezvolila túto cestu, doteraz by som nevedela, aké je to ,,padnúť na hubu“ a naučiť sa vstať. Nebola by som tak prefackaná životom a nespoznala by som, akí ľudia vedia byť, keby som bola len doma a ,,hýčkaná“ rodičmi. Dnes si žijem sama tak ako chcem. Avšak cítim, že vždy keď prídem na víkend domov sme si s rodinou omnoho vzácnejší ako kedykoľvek predtým. Keď človek dospie – pochopí, že síce je vo veľkom meste, no rodina (tam niekde v diaľi) je aj tak viac.

8. Kedysi som chcela byť herečka v telenovelách

Viem … je to vtipné, ale je to tak. Od Esmeraldy som sledovala snáď každú jednu. Vždy som si v jednej z telenoviel našla svoju hrdinku, ktorej fotky z časopisov som si vystrihovala. Následne som ich lepila do vlastného zošita a tešila sa z toho, čo mám. S kamoškami sme si porovnávali, ktorá má krajšiu fotku a vzájomne si ich vymieňali. To bolo radosti! Internet ešte v tom čase nebol, tak sme čas trávili inak. Vždy keď nejaká telenovela mala začať, bola som už 15 minút pred nachystaná pred telkou. Mojimi najobľúbenejšími boli Rany lásky a Túžba tela. Milovala som životy hrdiniek týchto telenoviel a chcela som byť ako ony 😀 No nejak … nevydarilo sa 😀

9. Ulietavam si na kozmetike Yves Rocher

Možno ste postrehli, že vám ju často prezentujem na svojom Instagrame. Nie je to len tak. Je to preto, lebo mi táto kozmetika prirástla k srdcu a mojej citlivej pokožke vyhovuje ako jedna z mála. Milujem objavovať každú ich novú kolekciu a tešiť sa z nej. Vždy keď mám s niečím dobré skúsenosti snažím sa podeliť sa o to s vami a možno tak aspoň trochu poradiť. Momentálne mám doma ich najnovšiu vianočnú edíciu – Červené jablko a Zlatý čaj. Ich vôňa je uvoľňujúca a príjemná, vhodná na oddych od stresov z prichádzajúcich Vianoc. Viac o tejto novej edícií som napísala na zdravie.sk

10. bola som na bilboarde pre Avion

Bolo to pred 6 rokmi keď som docestovala z NM do BA kvôli komparzu v seriáli (jeho názov si už nespomínam). Tam som stretla známu, ktorá práve hľadala niekoho na fotenie pre Avion. Asi som sa jej zdala vhodná a tak mi to ponúkla. Mne sa to celkom pozdávalo a tak som do toho šla. V duchu som aj tak stále neverila, že by z toho predsa len niečo mohlo byť. A čuduj sa svete – bolo! Pamätám si ako mi v tom čase veľa kamáratov žijúcich v BA hovorilo a písalo ako ma vidia všade na bilboardoch, že som na električkách a aká je zo mňa ,,hviezda“. Ja som sa z toho samozrejme tešila, no nejako extra som to zas neprežívala. Brala som to ako príjemnú skúsenosť do života a tešila sa z toho, že som také niečo mohla zažiť.

Tak toto je zopár zaujímavostí o mne. Verím, že ste si článok prečítali radi a nebol to pre vás stratený čas. Prišli ste vďaka tomuto článku na niečo nové? Prekvapilo vás niečo z toho? Budem rada keď sa o dojmy z neho so mnou podelíte 🙂 Krásne dni 🙂